V sobotu sa na trenčianskom letisku na festivale Pohoda predstavila známa islandská hudobníčka a speváčka Emilíana Torrini. Zuzana Líšková sa s ňou rozprávala o silnom príbehu, ktorý sa viaže k jej poslednému albumu, ale aj o jej ďalších plánoch.
Pohoda 2026: Rozhovor s Emilíanou Torrini Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Emilíana Torrini mala vystupovať na festivale Pohoda už štvrtýkrát – no keďže v rokoch 2009 a 2024 bol festival kvôli búrkam zrušený, napokon bolo jej tohoročné vystúpenie len druhé naozaj zrealizované – po tom v roku 2012. Emilíana Torrini na koncerte zahrala aj viaceré skladby z jej albumu Miss Flower, ktorý vyšiel v roku 2024. Ako hovorí hudobníčka, príbeh vzniku albumu bol nečakaný a súvisí s rodinou jej producenta a spolupracovníka, Simona Byrta – a jeho manželky Zoe.
„Mala som také pravidlo, že partneri a partnerky členov skupiny sa k nám musia počas turné na päť-šesť dní pridať. Nedá sa totiž pochopiť, čo sa na takom turné deje, kým to nezažijete na vlastnej koži. A je to potom skutočne ohromujúci zážitok. Simon takto kedysi so sebou zobral Zoe a my sme sa ihneď stali extra blízkymi priateľkami.“
Emiliana tvorila a nahrávala spolu so Simonom v jeho domácom štúdiu v Anglicku a tak sa stala súčasťou rodiny – a spoznala aj Zoeinu mamu Geraldine, ktorá bývala hore v dome. Keď Geraldine zomrela, prišla hudobníčka za nimi z Islandu, aby im pomohla pripraviť pohreb.
„Hneď ten prvý deň, v ktorý som prišla, Zoe našla kožený kufor, v ktorom boli stovky listov adresovaných jej mame. Pomaličky sme sa nimi prehrabávali a čítali ich a zistili sme, že sú fantastické. Geraldine dostala až deväť ponúk na sobáš, ale nikdy sa nevydala. Mala však priateľa, ktorý bol špión, mali spolu veľmi otvorený vzťah – a on bol pravdepodobne láskou jej života.“
Jeden list sa Emilíane Torrini obzvlášť zapáčil a tak ho zobrala, šla so Simonom do štúdia a prerobila ho na skladbu Miss Flower. Pôvodne mala slúžiť len ako pieseň pre kamarátku, ktorá jej mala pomôcť prekonať smútok za mamou, ale napokon skladieb vzniklo viac.
„Zakaždým, keď som prišla z Islandu k Simonovi a Zoe, tak sme sa prehrabávali listami a fotkami a pili sme pri tom červené víno – a stala som sa tým totálne posadnutá. Nevedela som s tým prestať. Moja predstavivosť sa rozbiehala všetkými smermi. Zoe ma musela uzemňovať a hovoriť mi: Emilíana, lietaš si ako balón, vráť sa na zem! Bolo to naozaj čosi výnimočné... A zároveň aj desivé. Išlo o mamu mojej kamarátky a tak som musela príbeh uchopiť tým správnym spôsobom.“
Po vyše 2 a pol roku práce na piesňach už bolo jasné, že z nich vznikne album. Emilíane ale stále chýbal hlas Geraldine. Mala pocit, že bez neho album nemôže dokončiť. Listy z kufra totiž nemali žiadne odpovede. Až raz, keď už končili s postprodukciou, prišla hudobníčka do Anglicka a ako vždy sa ubytovala v byte po Geradline. Mala horúčky a halucinácie a videla za stolom rôznych ľudí, medzi nimi aj Geraldine. Prosila ju, aby im niečo do albumu povedala, lebo bez nej to nepôjde. A na druhý deň prišla za nimi do štúdia Zoe s listom v ruke...
„Našla báseň, ktorú jej mama napísala pre svoju spriaznenú dušu, špióna Reggieho. A keď sa mi tá báseň dostala do rúk, bolo to... ani nedokážem vysvetliť, čo som cítila, akoby sa zmenilo ovzdušie, celá atmosféra bola iná. Rýchlo som si sadla za mikrofón a chcela som to ihneď nahrať, aby som ten pocit nestratila. Zaimprovizovali sme - a takto vznikla skladba Love poem.“
Na albume zaznie aj autentický hlas fotografa a hudobníka Harolda Prieta, s ktorým sa Geraldine Flower stretla na Trinidade, keď tam pracovala ako reportérka. Emilíane sa Harolda podarilo vypátrať krátko pred jeho 80-tymi narodeninami a svoj hlas zo starej kazetovej nahrávky im v skladbe Let´s Keep Dancing dovolil použiť.
Okrem albumu Miss Flower s desiatimi skladbami vznikol aj film s názvom The Extraordinary Miss Flower v réžii Iaina Forsytha and Jane Pollard. Film je spojením performance, divadla, ale aj horúčkovitého sna. Spájajú sa tu tanečné prvky, dramatické scény aj čítanie listov a vo filme vystupujú známi herci aj muzikanti. Je oslavou kreativity, priateľstva a slobody – života, ktorý viedla aj Geraldine Flower. Vo filme hrá aj Emilíana Torrini, ktorá priznala, že sa toho spočiatku bála.
„Pomyslela som si, že ja predsa nie som herečka a začala som panikáriť. Ľudia toto študujú sedem rokov a ja som pre to neurobila nič... Ale Jane a Iain boli úplne úžasní a vraveli mi, aby som hovorila tak, ako chcem a cítim – a upokojili ma. A napokon som si z filmovania zobrala to najväčšie ponaučanie môjho života – niekedy sa prosto musíš prestať strachovať a začať veci naozaj robiť.“
Emilíana Torrini si uvedomila, že práca na albume Miss Flower ju veľmi bavila naučila sa popri tom aj veľa o sebe samej. Po určitom čase chcela spraviť podobný projekt s listami ľudí z Islandu.
„Snažila som sa, aby mi Islanďania poskytli svoje súkromné listy. Chcela som z listov bežných obyvateľov islandského vidieka, farmárov, spraviť album. Máme skvelých spisovateľov aj úžasné staré listy... Ibaže Islanďania sú veľmi uzavretí. Sme malá ostrovná komunita a tak cítime, že musíme tajomstvá svojich rodín chrániť. Myslela som si, že ľahko získam listy, spravím nahrávku ako pri Miss Flower... Lenže Islanďania povedali: v žiadnom prípade!“
V súčasnosti pracuje Emilíana Torrini na albume, ktorý bude oslavou momentu, v ktorom sa rodí nová skladba. Chce poslucháčom sprostredkovať magickú chvíľku, keď zloženú pieseň prvýkrát zaspieva a doslova cíti prúdiť iskrivú energiu v celom tele.
