Austrálska legendárna dvojica vystupujúca pod smrtonosným názvom pripravila jedno z najväčších hudobných prekvapení roka: koncertný comeback po 16 rokoch okorenený úplne novým albumom.
Austrálska legendárna dvojica vystupujúca pod smrtonosným názvom pripravila jedno z najväčších hudobných prekvapení roka: koncertný comeback po 6 rokoch okorenený úplne novým albumom.
Album „Anastasis“ prichádza po neuveriteľných 16 rokoch od vydania ich posledného klasického albumu. Pred projektom DCD, ktorý možno bez váhania označiť ako jeden z najkultovejších vôbec, stála neľahká úloha nadviazať na ich jedinečnú tvorbu z obdobia 80. a prvej polovice 90. rokov. Úloha nesklamať nádeje tisícov verných fanúšikov, ktorí by za tracky ako „Rakim“, „Yulunga (Spirit Dance)“ či „The Host Of Seraphim“ boli schopní „strielať“.
V poradí 10. štúdiový album prináša 8 trackov, ktoré oficiálne vyjdú až v auguste, ale už teraz si ich môžete predkúpiť a vypočuť aj v Rádiu_FM. Piesne zvukovo nadväzujú najmä na albumy „Into the Labyrinth“ a „Spiritchaser“ z r. 1996, ktorý predznamenal vtedajší partnerský aj tvorivý rozchod členov DCD – Lisy Gerrard a Brendana Perryho. Nasledovalo dlhé obdobie samostatnej tvorivej práce – najmä hlas Lisy ste mohli počuť v mnohých soundtrackoch a world musicovo znejúcich projektoch. Brendan zas vydal v r. 2010 album „Ark“, ktorý ale až na výnimky nedosiahol kvalitu ich spoločných diel.
V roku 2005 síce nastáva znovuzrodenie Dead Can Dance pre spoločné severoamerické turné, avšak k ich skutočnému obrodeniu dochádza až v týchto dňoch novým albumom... Na albume nájdeme kombináciu hudobných a zvukových postupov už dobre známych z ich predchádzajúcich produkcií. Napríklad v úvodnom pompézne znejúcom tracku „ Children of the Sun“ spieva Brendan s typickým trubkovým podmazom a navracia nás do starej-známej emócie tak typickej pre týchto temných Austrálčanov. Druhú pieseň „Anabasis“ si zas „ukradla“ pre seba Lisa a majstrovsky rozvíja už v minulosti použité arabsky znejúce motívy s charakteristickým smútkom v hlase.
Čembalový track „Agape“ zas odkazuje na albumy z 80. rokov, z ktorých sa každý inšpiroval inou historickou epochou a prezentoval inú časť ich osobností. Napríklad na albume „Aion“ (1990) nájdeme prevažne renesančné hudobné motívy, album „Within thce Realm of a Dying Sun“ (1987) zas odkazoval na baroko a album Spleen and Ideal (1986) vychádzal z world music skombinovanej s dark motívmi...
Napriek faktu, že ide o štúdiový album vydaný po naozaj dlhej dobe, nevidieť na ňom nejaký zásadný posun. Pre niekoho to môže byť pozitívny znak, pre iných kritickejšie zmýšľajúcich poslucháčov sa album „Anastasis“ môže javiť ako spomienka na staré-dobré časy DCD, ktorá však neinšpiruje k druhému či tretiemu vypočutiu. Na albume mi chýba snaha prekročiť svoj tieň a prísť s inými zvukovými postupmi. Vynárajú sa ale spomienky na hudbu, ktorá patrí k tomu najsilnejšiemu, čo v modernej dobe vzniklo. O to viac sa teším na ich jesenný pražský koncert.
Viac o novej hudbe aj na [Kind of different music]
