Hovorí sa, že dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš. Asi najkultovejší indie projekt posledných rokov sa o to pokúša s novým albumom.
Hovorí sa, že dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš. Asi najkultovejší indie projekt posledných rokov sa o to pokúša s novým albumom. Pozrime sa, ako úspešne.
The XX sa rovnomenným albumom z roku 2009 stali zaslúžene kráľmi „nezavisláckej“ melanchólie. Ich dôraz na nové akcenty a emocionálnosť, neobvyklá práca s rockovým zvukom, ako aj rešpekt k tichu a melanchólii, príbuzná tvorbe Jamesa Blake či Buriala, ich prirodzene postavili na piedestál. Bez ohľadu na obvinenia z coldplayovského gýča, The XX zaujali a to najmä mladšie ročníky indipenďákov.
Jednu vec treba týmto Londýnčanom priznať. Ich uchopenie večnej témy ľudskej citlivosti a melanchólie je dostatočne originálne a rozpoznateľné. My starší síce cítime v ich diele príchute ako The Cure, Mark Hollis z Talk Talk, The Wolfgang Press či Kate Bush, avšak ich práca so zvukom, ľahko tanečný feeling, pre ktorý sú The XX tak obľúbení remixérmi a až dubstepové napätie v pozadí dokáže uspokojiť aj náročnejších poslucháčov.
V medziobdobí od vydania debutu XX (r. 2009), si najmä Jamie XX vypĺňal čas intenzívnou hudobnou činnosťou. Okrem iného vytvoril úžasný album We're New Here s legendárnym Gil Scottom-Heronom, veľa hrával ako dj a naposledy spolupracoval napríklad s Aliciou Keys. Aj vzhľadom na posledné sety od Jamieho XX som očakával v novom albume víťazov Mercury Prize Coexist príklon k dynamickosti a tanečnejšiemu poňatiu. Opak je však pravdou.
Aj keď tomu ťažko uveriť, album Coexist je ešte intímnejší než XX. Debutový album bol rytmickejší, hravejší, chvíľami aj „rockovejší“, i keď samozrejme v úvodzovkách. Albumová novinka ide viac do hĺbky, pričom je pocitovo konzistentnejšia. Obsahuje síce menej radostných „výbuchov“, avšak je v ňom zrejmá snaha dotknúť sa najhlbších zákutí vlastného Ja.
Na novom albume nenájdeme megahit podobný Crystalised. Hádam len Angels dokáže napĺňať hitparádové ašpirácie, ale v tomto prípade to nie je na škodu. Napriek úspechu prvého albumu XX mu chýbala výraznejšia koncepčnosť a previazanosť trackov. Niektoré piesne išli príliš po povrchu. V prípade 11 piesní na novinke Coexist je problém skôr opačný. Piesne sú síce plné koncepčnej romantickej poetiky v minimalistickom poňatí, ale niekedy je podobnosť nálad až príliš veľká. Ak človek len na chvíľu stratí sústredenie, resp. ak má len trošku inú náladu než melancholickú, môžu ho niektoré nové piesne začať nudiť. Našťastie tracky ako Angels, Reunion, Tides či Swept Away nás dokážu vtiahnuť späť do príbehu. The XX spravili ešte lepší album ako ten prvý. Zdá sa, že koexistovať s nimi sa oplatí.
Viac podobnej hudby aj na [Kind of different music]
