Perfektná je. Prebleslo mi hlavou niekoľkokrát pri počúvaní nového albumu Greentea Peng. A bolo to pre mňa prekvapenie napriek tomu, že som toto meno už nejaký čas poznala a mala ho zapamätané so samými pozitívnymi asociáciami. Či už to boli jej single, ktoré začala vydávať pred 7 rokmi, jej prvé EP-čka, spolupráce s menami ako The Streets, Neneh Cherry či Lee Scratch Perry, alebo jej prvý dlhohrajúci album Man Made, ktorý vydala v roku 2021 a hneď o rok nato ho nasledovala nemenej kvalitným mixtejpom Greenzone 108. Tell Dem It's Sunny je druhý album Greentea Peng a vesmír, na ktorý sa v minulosti tak rada odvolávala, napreduje v tomto prípade celkom v poriadku – je to dosiaľ najlepšie dielo, aké kedy Greentea Peng vydala.
Táto čerstvá tridsiatnička, vlastným menom Aria Wells, sa narodila v hlavnom meste Spojeného kráľovstva africkej matke a arabskému otcovi. On ako herec mal blízko k hudbe, a tak nečudo, že do tohto sveta zasvätil aj svoju malú Ariu, ktorá sa čoskoro začala zapájať do hudobných aktivít v škole aj v kostole, až kým nezačala pomerne skoro tvoriť vlastnú hudbu. A aj keď s tým na chvíľu z objektívnych dôvodov prestala (šikanovali ju jej vrstovníci), neskôr ďalej pokračovala, a to aj v obdobiach, keď čelila závislosti od drog, najmä xanaxu. Aktuálne by mala byť závislá len od zeleného čaju, ktorý ju inšpiroval aj k jej umeleckému menu, pričom ku „green tea“ pridala slovíčko „peng“, vraj londýnsky slang pre niečo príťažlivé alebo chutné.
Sama Greentea Peng sa označuje za psychedelickú rnb umelkyňu. Ako vplyvy uvádza Ms. Dynamite, Lilly Allen, ale aj Eryku Badu či Lauryn Hill. A aj keď ju viacerí v najnovších recenziách prirovnávajú práve k Eryke Badu, myslím si, že omnoho viac evokuje posledne spomenutú inšpiráciu Lauryn Hill, nielen jej krátku, ale o to cenenejšiu sólovú tvorbu, kultový album The Miseducation of Lauryn Hill, ale aj temnejšiu, špinavšiu atmosféru jej skupinovej tvorby Fugees – pravdupovediac, už dávno som niečo podobné v novodobej tvorbe nepočula. Na chvíľu sa mi zjavil aj duch legendárnych, na prvé počutie možno ťažšie uchopiteľných albumov Wu-Tang Clan, ktoré sa však každým ďalším počúvaním čoraz hlbšie vrývali pod kožu. A aby toho nebolo málo, hlas Greentea Peng v rozchodovej skladbe Stones Throw asi len málokomu nepripomenie jej spolurodáčku Amy Winehouse.
Dobrá správa je, že napriek tomu, že Greentea Peng svojou tvorbou evokuje všelikoho z minulosti, svojou precíznosťou, odvahou experimentovať a aranžmánmi obstojí aj sama za seba v konkurencii súčasných interpretov. Teraz navyše omnoho viac ako predtým. Žánre ako rap, soul, reggae, dub či trip-hop miešala spolu so svojím hlavným producentom Earbudsom už aj v minulosti, no nikdy to nebolo také „catchy“, také chytľavé, ako v súčasnosti. A nikdy to ani nebolo také hutné a do detailov prepracované. Potom vyznie ako paradox, že šarm tomuto dielku dodáva aj istá nenútenosť či ležérnosť – hudba je zrelaxovaná a akoby zahalená v dymovej clone, v špine ulíc Londýna.
Čo sa týka textov, ktoré Greentea Peng spieva, rapuje aj rozpráva, sú najmä introspektívne, aj keď hlavne na základe interakcií s vonkajším svetom nachádza samu seba, prijíma sa taká, aká je, a to aj svoje temné stránky, čím sa vlastne lieči – pričom, ako pripomína, liečenie nie je priamočiare a chvíľami môže byť človeku aj horšie, kým mu v konečnom dôsledku nebude lepšie. V poslednej plnohodnotnej pesničke (nie skite) vrcholí svoje rozjímanie slovami „nie som tým, kým som bola včera“, a tak jej môže byť ukradnutá aj recenzia, ktorá jej tak trochu „pokazila“ skóre na Metacriticu a tvrdí, že albumu chýba dostatok originality alebo hĺbky. Priznáva mu však štýl a šarm, a ako sa ostatní recenzenti jednomyseľne zhodujú, ide o vrchol doterajšej umeleckej cesty tejto excentrickej hudobníčky.
