Minulý týždeň bol z pohľadu pre nás relevantných nových nahrávok trochu skromnejší - o to jednoduchšie bolo rozhodovanie. V podstate súperili tri albumy: 1978: Revenge of the Dragon Josého Jamesa, Metalhorse Billy Nomates a víťazný Better Dreaming dua Tune-Yards.
Vždy keď výjde niečo nové na dnes už kultovej nezávislej značke 4AD, vzbudí to oprávnenú pozornosť ale v hre sú automaticky aj zvýšené nároky. Raz darmo, ak vydavateľstvu ďakujeme za také mená ako Dead Can Dance, Cocteau Twins, This Mortal Coil, Lush či Deer Hunter, logicky očakávame kvalitatívnu kontinuitu. Novému 4AD sa to darí tak striedavo-oblačno. V prípade Tune-Yards by sme nepochybne mohli vystopovať istú príbuznosť s pôvodným ansámblom umelcov značky - napr. s kapelou AR Kane či projektom Colourbox, ale prítomná je aj potrebná porcia osobitosti.
Tune-Yards už niekoľko rokov nie je len Merrill Garbus. V roku 2019 prijal pozvanie do kapely Merrillov hudobný i životný partner Nate Brenner, a ak by bola reč o koncertnej zostave Tune-Yards, tam sa občas počet ľudí na pódiu blíži k tuctu. Merrill miluje organický a nie vždy predvídateľný zvuk a živé dianie prinášajúce nečakané i vtipné momenty.
Šiesty album Tune-Yards prináša pomerne pestrú kolekciu jedenástich čísiel so slušným žánrovým rozptylom - od P-funku, cez art pop, retro soul, lofi až disco house. Texty reagujú na veci okolo nás - od pandémie až po politiku, ale nie sú bohapustým frflaním skôr pripomínajú, že nikdy nezaškodí sa dostatočne venovať okrem všeobecného zhrozenia zo stavu vecí aj samému sebe a ostať dobre naladený.
Z pohľadu rádia je nová hudba Tune-Yards úplne v pohode, z pohľadu toho nášho dokonca absolútne vyhovujúca. Zvuk je tentoraz o niečo učesanejší, kapela ale stále znie originálne a nekonvenčne a sympaticky ignoruje akékoľvek súčasné trendy. Môže byť.
