Niektoré týždne sú doslova nabité novou a pre nás zaujímavou hudbu a napriek tomu je takmer neférovo vopred jasný favorit: áno, novinky majú Little Simz, Turnstile, Lifeguard i Brian Eno, ten dokonca hneď dve, no Pulp je skrátka Pulp.
A teraz už k faktom: More je naozaj dobrý album, lenže málokto čakal niečo iné. Je to album ktorý má aj iné ambície? Zachytáva ducha doby, tak ako tie najlepšie albumy z minulosti? Alebo len reflektuje stav duší členov kapely? Po prvých dvoch vypočutiach sa zdá, že stav je nerozhodný, ale počúvať rozhodne je čo.
Pulp priebežne prichádza o svojich členov, ktorí neboli nikdy len tak do počtu, ale autorský potenciáln a charizma Jarvisa Cockera bude predsa len tým, čo už celé desaťročia drží fenomén Pulp pohromade. Zručne mu v úsilí asistujú Candida Doyle, Nick Banks a Mark Webber.
Pulp sa stretli na pódiách už minulý rok, ale v podstate len ako kapela pre nostalgikov. Niežeby nemala čo ponúknuť, ale až tento rok potešili aj tých poslucháčov, ktorých predsa len počúvanie tých istých deväťdesiatkových hitoviek už časom trochu omrzelo. Položartom sa dá povedať, že to vlastne ani netrvalo tak dlho - ledva 24 rokov od predošlého albumu.
Spomínate si na hit “help the Aged”? Jarvis Cocker v novej tvorbe Pulp často reflektuje fakt, že ani sa nenazdal a on je ten aged, o ktorom kedysi spieval mladší Jarvis. Mení sa všetko a nie vždy je to jednoduché, i tak to ale môže byť milé a úsmevné: “Kedysi ma trápilo akné, dnes vrásky”, vlastne až banálne konštatuje jeden z najcharizmatickejších frontmanov britpopovej scény. V predošlých rokoch sa venoval štúdiu library music, scénickej a experimentálnej hudby, vŕtal sa v parížskych hudobných archívoch, napočúval si tony originálnej hudby. Ataký je stále aj Pulp. Originálny, muzikálny, svoj.
