Keď som pred dvoma týždňami hovoril o tradičnej uhorkovej sezóne, nemohol som sa ešte viac zmýliť: popri dovolenkách a festivaloch stíhajú muzikanti blízki nášmu srdcu a vkusu aj nové albumy - akoby chceli náročky vytvoriť antitézu nie len o tom, že v lete a cez Vianoce sa skrátka nová muzika nevydáva, ale aj o tom, že albumy sú out. Prejdime si stručne len pár z tých, ktoré vyšli minulý piatok: excelentný indiepop sebe i fanúšikom dopriali veteráni Half Japanese, plážový chillout nahrali Olafur Arnalds a Talos, skvelý album vydala s pomocou kultového producenta menom Youth niekdajšia speváčka The Raincoats Gina Birch, s dvojkou sa po troch rokoch hlásia, tentoraz už nie ako duo ale regulárna kapela Wet Leg, za zmienku určite stojí aj skvelý hoci žiaľ posmrtný album Marka Stewarta, pri debute Jessicy Winter pookrejú milovníci Kylie Minogue aj Soft Cell. Do užšieho finále sa dostal album Utopia od Gwenno a vyložene letný hoci nie rýdzo DJský vydavateľský počin Josha Mainnieho, známeho pod nickom Barry Can’t Swim, ktorý bol v cieľovej rovinke o približne pol sekundy skôr.
„Ocitol som sa vo svete chaosu a neustáleho turné tak rýchlo, že som prestal byť jednou osobou: bol som tu ja, Josh a bol tu Barry ako ten na pódiu. Ale keď som začal pracovať na albume, bolo mi jasné, že to musím byť ja, Josh spojený s Barrym,“ opisuje svoje pocity v súvislosti s novým albumom Barry Can’t Swim Josh Mainnie.
Kam sa pri pokuse spojiť plachého občana Mainnieho a svetoznámeho DJa Barryho s tancujúcimi davmi pred mixpultom hudobne Joshua dostal? Na územie, kde je možné si dovoliť prakticky všetko. Stále počuť inšpirácie soulom, počuť vysamplovanú Brandy, a zjavné je opäť aj zrejme doživotné očarenie gospelom. Najsympatickejšou črtou tvorby Barry Can’t Swim je ale aj na novinke Loner jeho muzikalita a akási až detsky nevinná ľahkosť, s akou sa hrá s melódiami a harmóniami. Pričom sa nehanbí ani za priame zvukové podobenstvá s hráčmi, ktorí sú na scéne elektronickej a klubovej hudby oveľa dlhšie - napr. s francúzskou housovou legendou Pepém Bradockom či takými Orbital.
„Samotný proces prípravy albumu bol pomerne rýchly. Niektoré skladby som mal v šuflíku už takmer tri roky, iné vznikli behom jedného popoludnia na návšteve u rodičov, a pracoval som aj s umelou inteligenciou, ktorú som použil tak aby pridala ďalší rozmer veľmi generickému hlasu, ktorý som náhodne našiel v nejakej softvérovej zvukovej databáze.“ Asi najdlhšie album zdržalo na čakanie legalizácie sample z piesne Kali Uchis. „Myslím, že jej label súhlasil až po tom čo zistil, že moje svetové renomé naozaj rastie,“ uviedol v rozhovore pre Apple Music Josh Mainnie.
Inšpirácie prichádzajú na tých najbizarnejších miestach - zo spomienok na detstvo, v jaskyni videohry Pokemón pre GameBoy a dokonca aj na toalete v indickej reštaurácii na Brick Lane, odkial si vďaka Shazamu Josh odniesol samplu do záverečného čisla albumu Loner. Samplovať je ale jedno, kreatívne s cudzím materiálom ďalej pracovať a najmä pridať svoju originalitu a rukopis, je vec celkom iná a dôležitejšia. Joshua to dokázal, Barry môže byť spokojný a davy pred mixpultom tiež.
