Druhý januárový týždeň začína vychádzať nová hudba. Ešte jej ale veľa nie je. Tak sme sa rozhodovali medzi novinkami od The Cribs a Dry Cleaning. Vybrali sme tretí album londýnskej štvorice s názvom Secret Love.
V dnešnom svete majú kapely príležitosť zaujať maximálne troma albumami. Obvyklá trajektória popularity býva preraziť s debutom, jemne inovovať na dvojke, a trojka rozhoduje, či kapela ostane v pozornosti relevantných médií a veľkých festivalov. Aspoň tak to majú nové vlny britských gitaroviek.
Dry Cleaning si vytvorili svoj vlastný svet, v ktorom nezáleží či sa ich hudba dá zaradiť do nejakého trendu. Aj keď ich zaraďujú do všeobjímajúcej kategórie post-punk, Dry Cleaning sú veľmi svojskí.
Originalita Dry Cleaning spočíva hlavne vo vokálnom prejave Florence Shaw. Takémuto rozprávanému spievaniu hovoria sprechgesang. Dry Cleaning nie sú objaviteľmi, keď vydali svoju prvú nahrávku v roku 2018, vtedy takto hralo a spievalo viacero kapiel, spomeňme Black Country New Road.
Florence Shaw ale občas prepne z rozprávania do spevu neškoleným hlasom. Texty na Secret Love sú nápadne podivné, prinajmenšom nezvyčajné. Môžeme v nich hľadať kadečo, od kritiky dnešného sveta až po vnútornú výpoveď.
Keď hrali prvýkrát na Pohode On the Ground v roku 2021, tak si živo pamätám to vzrušenie, ktoré kolovalo v Press Centre: Dry Cleaning sú nová kapela na 4AD, ktorú produkuje John Parrish!
Až príliš veľa pevných bodov na to, aby to bola len ďalšia nová, prehnane pretláčaná kapela.
Pamätám si aj na rozhovor s nimi. Už si nepamätám, o čom sme sa rozprávali, ale na ich záujem a na to, že sa im tu evidentne veľmi páči, len tak nezabudnem. Aj preto sa potom na Pohodu vrátili s dvojkou Stumpwork.
Na Secret Love vymenili Dry Cleaning zavedeného producenta Johna Parrisha za kolegyňu, hudobnú cestovateľku Kate LeBon. Tá ich v štýle posunula len jemne a udržiava ich unikátny zvuk. Secret Love znie živo a jemne funky. Inde zase prevládajú zámerne akoby neladiace gitary, metronomické rytmy sa striedajú s opäť zámerne nerytmickými. Práca s gitarami sa naozaj podarila, niekde slúžia iba ako podmaz, miestami znejú až bluesovo, a pripomenú menej chaotických Fall alebo Birthday Party.
Saxofón v niekoľkých piesňach zase pripomenie skvelú dosku Kate LeBon - Pompeii z minulého roka.
Na Secret Love je až príliš veľa dobrých piesní, ktoré znejú novo, ale zároveň ako to, čo už od nich poznáme.
Na trojke si Dry Cleaning uchovávajú svoj charakteristický výraz. Počuť tu sebaistotu v tom, čo robia, v tom, že rozšírili svoj obzor bez toho aby si odcudzili tých, čo sú pri nich od začiatku. Secret love má stručné, vypointované a úderné piesne. Kapela tu prerástla to, v čom bola dobrá, zjemnila svoju podivnosť a sebaisto sa posunula do nových priestorov. A taký má byť dobrý tretí album. Dry Cleaning teda budeme venovať pozornosť aj v ďalších prácach.
