Piatok nám nadelil opäť niekoľko použiteľných albumov, napokon, už ste piesne z nich možno v našom vysielaní aj zachytili tak ich vymenujme: elektroniku a komornú hudbu kombinuje Drew Daniel alias Soft Pink Truth, úsporné indie plné tradičných nástrojov v štýle Julie Holter či Weyes Blood vydala Marta Del Grandi, skvelú džezovú novinku nahrala Grupo Um, naopak trochu sklamaním je album punkovej legendy Buzzcocks.
Našim spoločníkom počas celého týždňa však bude Sébastien Tellier.
Názov Kiss the Beast evokuje niečo divoké, v zásade sa ale Tellier mení len veľmi pozvoľna. Napokon, hľadať ešte nejakú tretiu hudobnú polohu, popri jeho pesničkovej a scénickej či filmovej by už bolo asi aj zbytočné. Kiss the Beast nesie jeho rukopis a album, ktorý je akýmsi protipólom toho predchádzajúceho, introspektívneho spred takmer šiestich rokov, vchádza elegantne do čias silnejúceho poptimizmu. Všetci chcú byť komerční, spieval kedysi klasik, no Tellier je Tellier, z prípadného úspechu či neúspechu už dávno nemusí byť v kŕči.
Dlhovlasý bradatý charizmatický sympaťák, ktorý si slnečné okuliare odkladá len výnimočne, je jednou z najvýraznejších postáv francúzskej elektroniky i filmovej hudby posledných dvoch dekád. Odchovaný na hudbe predčasne zosnulého génia Francoisa de Roubaixa i Giorgia Morodera spája súčasné beaty a tradičný skladateľský prístup. Nie nepodobne ako to robil v 60. rokoch Serge Gainsbourg, na ktorého zrejme Tellier dosť myslel, keď nahrával nasledujúcu skladbu.
Nedá sa povedať že by 100% vyšli všetky pokusy nahrať ultra-pestrý album, paradoxom je napríklad, že spoločné číslo s Nilom Rodgersom, globálnou producentskou legendou je jednoznačne najslabšou skladbou nie len albumu, ale možno za posledných desať rokov Tellierovej tvorby. Je možné že skrátka dospel do štádia, v ktorom je lepšie, ak jeho vízia nekoliduje s predstavami niekoho iného o tom, že ho dobré. Naopak, každá z piesní, v ktorej Tellier vyvoláva ducha soundtrackov, na ktorých sa podieľal, prináša tvorivú radosť, obohatenie i moment prekvapenia, napríklad v podobe sólujúcich prekáračiek panovej flauty a fujary.
Je to už takmer 23 rokov čo sa stal Sébastien Tellier slávnym vďaka tomu, že režisérka Sofia Coppola použila jeho skladbu Fantino vo svojom filme Lost in Translation a keď o pár mesiacov neskôr vyšla symfonicko-tanečná hitovka La Ritournelle, stala sa z neho svetová hviezda. Taká, ktorej albumy, obsahujú vždy dosť hudby aj pre náročnešie uši.
