Uplynulý piatok nám opäť priniesol niekoľko albumov, ktoré by vám rozhodne nemali ujsť. Ak by ste potrebovali takto v zime dobiť energiu, prípadne roztancovať, dajte si album Butterfly projektu Daphni. Ak túžite po gitarovke, tak nesklamú Ratboys. Ak by ste chceli niečo osobnejšie a intímnejšie, potom práve pre vás je album Croak Dream projektu Puma Blue a za pozornosť stojí aj album Alice Costelloe, pod ktorý sa podpísal Mike Lindsay z kapely Tunng. My pre vás vyberáme album kapely, ktorá zaujala už svojím debutom I've Seen a Way, v roku 2023. Už vtedy sa o nich hovorilo ako o kapele s veľkou budúcnosťou. Debut, ktorý dostával nálepky ako "majstrovské dielo" mohol spôsobiť, že Mandy, Indiana sa dostanú pod taký tlak, že druhý album sa naň nebude ani len chytať. Nestalo sa. Mandy, Indiana akoby úspech len nakopol k tomu, aby sa nebáli ešte viac experimentovať a pôsobiť ešte nahnevanejšie.
Od vydania debutu I've Seen a Way uplynuly len tri roky, no Mandy, Indiana dnes miestami znejú ako celkom iná kapela. Ak by sme mali čerstvý album Mandy, Indiana definovať jediným slovom, bol by to hnev. Kapela na februárovom albume veľmi otvorene hovorí o témach ako mizogýnia, sexuálne násilie, no najmä nespravodlivosť, s ktorou sa obete sexuálneho násilia stretávajú. Túto tému však neotvárajú len tak. Speváčka kapely, Valentine Caulfield hovorí o vlastnej skúsenosti. Album ohlasovali singlom Magazine, ktorý tému albumu otvorene pomenoval. „Magazine je vyjadrením moje frustrácie a hlboko zakorenenej agresie, ktorú som cítila počas pokusu zotaviť sa zo znásilnenia. Rovnako ako väčšina obetí sexuálneho násilia sa nikdy nedočkám spravodlivosti a rovnako ako väčšina páchateľov ani môj útočník nikdy nebude potrestaný. Moja terapeutka ma povzbudila, aby som svoj hnev nasmerovala do niečoho produktívneho, a tak je to tu: moje trochu divné volanie po odplate", uviedla speváčka kapely.
Ak by ste sa Mandy, Indiana spýtali na obrovský úspech s ich debutom, zrejme by vám odpovedali to, čo pre magazín Clash: "Bol to úspech"?. Mandy, Indiana sa z pozitívnych ohlasov na svoju hudbu síce tešia, no nejdú sa z toho zblázniť a k hudbe stále pristupujú tak, že ju robia hlavne pre seba a je to pre nich predovšetkým terapia vďaka ktorej spracovávajú svoje traumy ale aj obavy z dnešného sveta. A hoci album Urgh pôsobí nahnevane a agresívne, Mandy, Indiana zdôrazňujú, že má aj svoje svetlé stránky a nechýba v ňom nádej na lepšiu budúcnosť. „Momentálne je naozaj ťažké mať predstavu o svetlej budúcnosti. No verím v komunity, ktoré sa navzájom pozdvihujú, a verím v ľudí, ktorí spolupracujú. Teraz je to ťažké vidieť, pretože je tu toľko nenávisti a každý sa pozerá na svojho suseda s akýmsi strachom a opovrhnutím. Chcem veriť, že dokážeme vytvoriť svet, v ktorom prestaneme drancovať zdroje iných kontinentov a potom predstierať, že sú nerozvinuté", uviedla Valentine Caulfield.
Na novom albume Mandy, Indiana prekvapili a aj potešili jednou spoluprácou. Na skladbe Sicko!, ktorá z albumu vytŕča hosťuje Billy Woods. "V októbri 2024 sme hrali na jednom festivale v Taliansku a hral tam aj Billy Woods. Všetci sme jeho veľkí fanúšikovia, ale myslím, že náš gitarista Scott obzvlášť. Je jeho obrovským fanúšikom, rovnako ako projektu Armand Hammer, a tiež Kennyho Segala. Vlastne, Kenny bol s nami už párkrát v kontakte len preto, aby nám pochválil pár skladieb. Takže Billy Woods hral. A Scott mi povedal, že sa na jeho koncert nemôžeme ísť pozrieť, pretože sa naše sety časovo prekrývali a on mi stále hovoril : „Ak ho stretneš, tak sa s ním nerozprávaj. Neopováž sa rozprávať s Billym Woodsom.“ Takže keď sa vrátil do svojej šatne, povedala som si: „Idem sa pozdraviť s Billym Woodsom. Vošla som dnu a povedala som mu, že my musíme byť kamaráti a mali sme naozaj príjemný rozhovor. Je to veľmi milý človek s množstvom zaujímavých myšlienok. Potom sme zostali v kontakte a ja som sa ho raz spýtala: „Nechcel by si byť na našom albume?“ A on na to: Jasné", uviedla k spolupráci Valentine Caulfield pre magazín Clash.
Mandy, Indiana sú anglicko-francúzskou kapelou a žijú medzi v Manchestri či Berlíne. Ich speváčka je z Francúzska a rodný jazyk je počuť aj na novom albume. Vďaka tomu ich texty, ktoré sú odvážne a politické pochopíte len ak hovoríte týmto jazykom, no už hudba naznačuje o čom asi tak sú. Na albume nájdete niekoľko protest songov, kapela pracuje s textami z biblie, ale aj upozorňuje ako vedia byť politici nebezpeční. Zdôrazňuje ale aj potrebu solidarity. Album, ktorý produkoval ich gitarista Scott Fair a spoluprodukoval ho Daniel Fox z Gilla Band však vyvoláva zimomriavky aj bez toho, aby ste vôbec rozumeli o čom presne texty sú a už teraz je jasné, že úspechom v recenziách sa minimálne vyrovná tri roky starému debutu. Už názov albumu Urgh by mohol vyjadrovať hnev, ktorý z neho ide, ako ale uviedla ich speváčka Valentine Caulfield pre magazín Clash, je to len slovo, ktoré najčastejšie posiela svojim kamarátom do správ.
