Nedá sa povedať, že by bol piatok chudobný na pre nás zaujímavé novinky: Paul McCartney, My Precious Bunny, Kurt Vile, Violet Grohl, Guided by Voices, Iceage, tí všetci boli vhodnými kandidátmi na Album týždňa. Lenže to by po bezmála trinástrich rokoch nemohli svoj nový album vydať aj dvaja škótski bratia hovoriaci si Boards of Canada.
Ako prvá sa po tak dlhom čase čo uplynul medzi Tomorrow’s Harvest a Infernom ponúka otázka: čo majú nové Boards of Canada. Našťastie takmer nič. Boards of Canada totiž pre mnohých nie je len kapela, je to čosi ako zvukový kult, ambient v tom pravom slova zmysle, ako niečo v čom sa nám lepšie žije a dýcha, náboženstvo zážitkov ktoré sme často sami ani neprežili ale prostredníctvom tej hudby a celkovej estetiky máme z nich i tak skoro až zázračný pocit familiárnosti.
Fanúšik si nemohol nevšimnúť, že ak sa niečo nové v hudbe Boards of Canada udialo tak je to prítomnosť akejsi temnoty. Túto však nijako nekomentujú, nezúfajú si, ale skoro až diabolsky lakonicky konštatujú. Akoby ich samotná hudba a zeitgeist prevyšovali, akoby hudobníci boli len nástrojom pomenovania niečoho daného zhora čo sa síce môžeme pokúsiť zmeniť, ale to je asi tak všetko čo s tým môžeme spraviť. Druhá zmena sa týka troch skladieb v ktorých hlasy rytmicky rozprávajú, presnejšie vedú dialóg. Na prvé počutie môže vzniknúť mylný dojem, že kapela vstupuje na územie rapu, ale vo výraze má skôr bližšie k Laurie Anderson.
Ak prenos hudobného posolstva bez akéhokoľvek nároku na vlastné zásluhy či nebodaj hviezdnosť vám znejú príliš ezotericky, vedzte že to v prípade Boards of Canada nie je ani póza ani nič nové. Rozhovory dávajú len sporadicky a ak by ste si chceli vyhľadať nejaký rozhlasový, nájdete len dvojminútovku u DJa Johna Peela v BBC, ktorý si duo pozval na nahrávaciu session. Počas rozhovoru sa dozvieme len to, že kapela má z celej abecedy najradšej písmeno M a že by rada zablahoželala Peelovi k vtedy čerstvo udelenému titulu OBE. Nič viac, nič menej.
Unikátnosť zvuku kapely akoby prebiehala v úplnej izolácii od dnešného sveta, nachádza sa len v útržkoch starých videokaziet a nahrávok z rozhlasových stredných vĺn. A inferno je fenomenálny album ale vôbec nie len vo svete Boards of Canada. Je to ten album o ktorom sa budete hovoriť, skúmať sample, napodobňovať zvuk, diskutovať ako to či ono vlastne mysleli. Infernom vykročili smerom k My Life In The Bush Of Ghosts Briana Ena a Davida Byrna, smerom k Jonovi Hassellovi, Dead Can Dance, Holgerovi Czukaiovi a Davidovi Sylvianovi.
