Uhorková sezóna je v plnom prúde, vychádzajú prakticky len reedície, koncerty a remixy, a tak nás tento týždeň v pravý čas zachraňuje jeden jediný regulárny album - a to debut londýnskeho tria Mary In The Junkyard.
Kapela sa označuje slovami svojej speváčky Clari Freeman-Taylor za chaoticko-sentimentálny rock, a kritici sa zhodujú i na tom, že by mohlo ísť o pomerne vzácny úkaz kedy sa indie kapela netúži líškať úplne každému. Miestami ide o abstraktú až surrealistickú hudbu, neznamená to ale že na albume je núdza o skladby s hitovým potenciálom.
Speváčku a gitaristku Clari sme už predstavili, trio dopĺňa hráčka na basu, violu a viončelo Saya Barbaglia a bubeník Dave Addison. A sú to práve perkusívne, miestami nekonvečné bicie a najmä zvuky sláčikových nástrojov, ktoré spolu so zahmleným folkovým spevom robia hudby Mary In The Junkyard veľmi avokatívnou, zvláštnou.
Jedno slovo vám pôjde hlavou po celý čas počúvania hudby Mary In The Junkyard a to je fantázia. Nie ako nereálny únik skôr z reality skôr ako spôsob uchopenia anomálií tohoto neustále sa meniaceho sveta. V ich hudbe ožívajú duchovia starých námorníkov, v senníku číhajú nikdy nevidené príšery, na konci blatistej cesty je krčma, ktorú prezrádza žlté svetlo sviečok v oknách.
Na záver zvyčajne prichádzajú aj slová kritické lebo veď načo by nám bola sterilná dokonalá hudba. V prípade tohoto debutu mi ale nič nepadá. Možno by sa kapela mohlo rozhodnúť pre jedno publikum či žáner, ale ani to vôbec netreba. Sú to sem tam Wet Leg, Kristin Hersh ale aj acid folk 60. Rokov. Je to veľmi osviežujúce a renomé čoraz po úspechu túžiacej indie music súčasnosti v podstate zachraňujúce dielko.
