Na úvod tradične prehľad všetkých adeptov na náš Album týždňa: zvláštny, zdaumaný a pritom technický album vydal Steve Lacy, prevažne inštrumentálnu kolekciu piesní má od piatka na konte Art Feynman, extrémne klubovú tanečnú novinku vydali aj Overmono, my sa ale tento týždeň zoznámime z debutom mladej šestice Man/Woman/Chainsaw.
S debutovým albumom kapely Man/Woman/Chainsaw sa vraciame do hudobnej histórie na niekoľkých rôznych úrovniach. Tak predovšetkým zaujme hneď vydavateľ - jedno z najstarších indie-vydavateľstiev na svete, za ktorým dnes stojí mediálny gigant. Starý svet vydávania hudby, poviete si, ale slúži dobrej veci. Dnes, hoci čoraz viac hudby vychádza buď na nových menších značkách alebo vo vlastnej réžii tento systém neprináša ani tak odvahu či kvalitu, skôr uniformitu až balast. A Man/Woman/Chainsaw balastom nie sú.
Druhý retro-moment v tvorbe Man/Woman/Chainsaw prináša akási teatrálnosť, snaha prepojiť hudbu, život a svet fantázie - sú to gestá pripomínajúce raného Cavea v Birthday Party, Michaela Allena z The Wolfgang Press či Jarvisa Cockera v Pulp. “Zoberme si Led Zeppelin, môžeme ich obdivovať, možeme ich dokonca vedieť zahrať a zaspievať, ale nemôžeme byť nikdy oni. Čím skor sa kapela s takým niečim vysporiada, tým pre ňu lepšie”, hovorí o vzoroch a odpútaní sa od nich basgitaristka a speváčka Vera Leppänen, pôvodom z Fínska.
Tretia sympatická črta hudby Man/Woman/Chainsaw je takmer zabudnuté umenie práce s dynamikou. Vo všeobecnosti asi hudba tzv. Loudness war asi naozaj prehrala, nahrávky sú napumpované ako plná plienka, Man/Woman/Chainsaw v tomto smere pôsobia doslova ako balzam na dušu. Napr. v piesni Lighter kde sa vyznávajú zo svojho obdivu ku kapele ABBA.
Man/Woman/Chainsaw sú prísne vzaté rocková hudba aká mohla vzniknúť i na prelome 70. A 80. Rokov. A nie je na tom nič zlé. Naopak: nálepkovať novými žánrami len minimálne zmeny, alebo zmeny nie k lepšiemu len aby vznikal dojem, že sme v akomsi strašne zaujímavom v hudobnom vývoji, tomu kapela rozhodne neholduje.
