Náš aktuálny Album týždňa mal v podstate len troch vážnejších súperov: drzo-otrávenych a nie veľmi rozhlasový slovník nadužívajúcich Fat Dog, The Smiths bez Morrisseyho čiže novinku Johnnyho Marra a Susannu Sundfør, ktorá sa tentoraz vybrala nahrávať a spievať do osloského neogotického chrámu. To všetko sú dobré albumy, ale ten najlepší nahrala indie-kapela z Indianapolisu - Wishy.
Predstavte si, že by začiatok 90. Rokov minulého storočia nepatril v študentských rádiach a MTV grungu ale shoegazu. Alebo žeby v teenagerských soap-seriáloch namiesto Nirvany decká počúvali dream pop. Skrátka že by boli namiesto Soundgarden a Stone Temple Pilots počuteľní a viditeľní skôr My Bloody Valentine, Lush alebo Cocteau Twins. Toto je svet, ktorý by si pre seba priali a ktorý si na 42 minút vytvorili Wishy.
Ak hovoríme o tom, že Wishy sa vracajú svojim zvukom do minulosti a konkrétne do prelomu 80tych a 90tych rokov, musíme ešte doplniť 60ky, nielen preto, že gitarová hudba sa recykluje, ale pre pôvabne citovaných Velvet Underground a Femme Fatale v jednej z piesní tak prirodzeným a majstrovským spôsobom aký sa len tak nepočuje.
To že sa shoegaze a dreampop vracajú, nie je celkom nový jav. Ale ako vtipne poznamenal počas svojej víkendovej návštevy Rádia_FM britský novinár a autor Simon Reynolds, aktuálne sme v taktom štádiu, že máme na scéne činných oveľa viac shoegazových a dreampopových kapiel než v osemdesiatkach a deväťdesiatkach.
Wishy sú Američania takže celkom logicky ich dreampopovú víziu sveta do značnej miery prekrýva zvuk domácich kapiel typu Sonic Youth. A ako už bolo povedané je to síce retro, ale do istej miery životaschopnejšie než bola prvá žánrová vlna pred takmer štyrmi dekádami. A navyše: poznal ju len málokto.
