Album týždňa: Ana Lua Caiano - Devagar Que a Vida É Curta

Album týždňa: Ana Lua Caiano - Devagar Que a Vida É Curta

Polovica novembra opäť priniesla bohatú úrodu albumov – za všetky novinky spomeniem aspoň nový album Michaely Antalovej a Adriana Myhra, ktorý sa volá Sun´s Daughter, novú nahrávku od skladateľky a speváčky Siân Pottok s názvom Animal, či novinku od U2, ktorá sa volá Carnaval da Luz – tie všetky vyšli v piatok trinásteho. Nakoniec som však vybral za Album týždňa v poradí druhý album portugalskej divožienky, ktorá sa volá Ana Lua Caiano a svoju nahrávku nazvala Devagar Que a Vida É Curta – čiže po slovensky „Spomaľ, život je krátky“. Toto vraj bola obľúbená hláška jej starého otca, ktorej síce v detstve nerozumela, no až nedávno pochopila, že život si treba vychutnať a nie ho prešprintovať. A tak v sprievode klavíra, s ktorým sa kamaráti od malička, spieva okrem iného o tom, že „v práci je pochovaných viac ľudí ako v hroboch“ a vo vtipnom videoklipe k prvému singlu z albumu s názvom Uma Vida a Menos defilujú zúfalí zamestnanci imaginárneho „ofisu“, ktorým by viac ako prehadzovanie papierov z kopy na kopu pomohol pobyt na čerstvom vidieckom vzduchu.


Hoci zvuk albumu tejto mladej a talentovanej portugalskej skladateľky, speváčky, hudobníčky a textárky je aktuálny a obsahuje množstvo elektronických loopov, skreslení, samplov, či rôzne modulovaných zvukov, jeho autorka je úzko spätá s tradíciou. Svedčí o tom nielen to, že ako hostia tu v dvoch skladbách vystupujú členovia speváckeho zboru Rancho Folklórico da Casa do Minho em Lisboa, ale hlavne to, že často sampluje a využíva práve tradičné portugalské nástroje (napríklad gajdy, basový bubon bombo, rámový štvorcový bubon adufe). Má za sebou osem rokov štúdia klasickej hudby, štyri roky skúmania jazzu, ale aj užitočný kurz produkcie a hudobnej kompozície. Skôr ako sa vydala na sólovú spevácku dráhu, zložila hudbu pre viacero krátkych a dokumentárnych filmov, vrátane takých, ktoré nakrútila jej mladšia sestra Joana Caiano. Tá zasa pre zmenu urobila zopár parádnych videoklipov pre svoju hudobne zameranú sestru k prvému aj druhému albumu, napríklad k skladbe Um Mais Um.


Autorka albumu síce často nekoncertuje, ale jej one-woman show stoja za to. Môžete ju vidieť najskôr na festivaloch ako Primavera Sound, Tremor, Eurosonic alebo Roskilde. Ja som mal to šťastie vidieť ju až dvakrát – najprv ešte v začiatkoch jej kariéry na veľtrhu WOMEX v Lisabone v roku 2022 a potom o dva roky neskôr na festivale Babel Med v Marseille, kde už podala suverénny výkon na akejsi miniatúrnej pojazdnej plošine umiestnenej na pódiu. Tú dokázala energiou svojej hudby, ale aj tlieskaním, podupávaním a prehadzovaním pedálov na svojich elektronických škatuľkách poriadne rozhýbať, a s ňou aj publikum. Takáto energia zložená z množstva drobných zvukových koláží a efektov nechýba ani na novom albume.

Ten má ešte o niečo drsnejší zvuk ako jej debutová nahrávka Vou Ficar Neste Quadrado spred dvoch rokov, aj ako predchádzajúce single a EP. Okrem imidžu dedinskej dievky s vrkočmi dlhými ako švihadlo tieto dva albumy spája hlavne túžba posúvať ďalej hranice zvuku a svojský zmysel pre humor. Na oboch sa objavuje ako jeden zo zvukotvorných prvkov aj spomínaný detský spevácky zbor, no hostí je ešte viac. V kratučkej, ale o to silnejšej skladbe Hoje é segunda sú to napríklad Edgar Valente so svojím duom Bandua a brazílsko-portugalský dídžej a producent, ktorý si hovorí Tempura The Purple Boy. V ďalších kompozíciách hosťujú aj belgické folktronické duo Sages comme des sauvages, alebo portugalský dídžej a producent Stereossauro, štvornásobný majster sveta v rôznych kategóriách dídžejingu a jeden zo zakladateľov hnutia „novo fado“, ktoré kombinovalo tradičný portugalský gitarový štýl napríklad s hip-hopom či elektronikou. Svojím spôsobom to možno považovať za uznanie kvalít autorky od predstaviteľa staršej generácie inovátorov portugalskej hudby.

Tento album týždňa má síce tanečný základ aj potenciál, veď jedna zo skladieb sa aj volá Vem Dançar (Poď tancovať), ale zároveň obsahuje námety na premýšľanie a určitý druh smútku a melanchólie, typický pre portugalskú hudbu. Ana Lua Caiano sa síce narodila v posledný rok 20. storočia, no jej hudba naplno patrí do toho dvadsiateho prvého a je skvelým médiom, ktoré spája hudobné tradície z tejto časti sveta so súčasným zvukom a zatraktívňuje ich aj pre nové generácie poslucháčov.

Pripravil: Potkan_FM

Živé vysielanie ??:??

Práve vysielame