Neprešlo ani šesť mesiacov a po albume Oxnard vydal Anderson Paak ďalší nový album. Aj keď oba albumy vznikali spolu, počas tých istých štúdiových sessions s Dr. Dreom, znejú ako dva odlišné projekty vznikajúce v rôznych obdobiach. Paak nás tentoraz ušetril zbytočných vulgárnych „skitových“ momentov, ktoré síce zapadli do westcoast rapu Dreovho albumu 2001, no v Paakovej tvorbe pôsobili skôr ako päsť na oko. Paak bol vždy ten miernejší, slušnejší, možno uvedomelejší. A to pri všetkej úcte k Dreovi, ktorý jednoducho len robil iný druh rapu. Napokon, inšpirácia „dvetisícjednotkou“ nebola jediná slabosť Oxnardu. Skladby, až na niekoľko výnimiek, nešli pod kožu. Chceli znieť mladšie, no, žiaľ, druhý zázrak ako z roku 2016 sa nekonal. Vtedy, po vydaní Paakovho albumu Malibu, sme hneď vedeli, že pôjde o kultovku. Nevadí. Paak vzdal hold svojmu spolupracovníkovi Dreovi, jeho nahrávke, ktorú aj my ostatní obdivujeme, a teraz už, našťastie, môžeme ísť ďalej.
Ventura sa viac podobá na Malibu ako na Oxnard. Na tento album umiestnil Anderson Paak skladby, ktoré sa opäť viac opierajú o tradície soulu či funku. Navyše, mám pocit, že ide ešte ďalej do minulosti – v porovnaní s Malibu ju o niečo viac romantický. Je tu ešte menej rapu, aj toho typického „paakovského“, čo prirodzene osciluje na hranici medzi rapom a spevom. A to je možno škoda vzhľadom na to, aký charizmatický a neopakovateľný Paakov prejav dokáže byť. Nemôžem sa zbaviť dojmu, že sa tu nachádza menej originálneho a zapamätateľného frázovania. Ale dosť bolo porovnávania. Anderson Paak je jeden výnimočný zjav, pri ktorom sa nepatrí veľmi sťažovať. Mali by sme byť radi, že ho máme.
Na albume Ventura sa Anderson Paak opäť raz vyhrieva na kalifornskom slniečku bez toho, aby sa zaujímal o riziká opaľovania. Jeho verše sú prevažne ľahké a veselé, no nie v zmysle úplnej povrchnosti. Rád šíri aj posolstvá, napríklad na skladbe King James vzdáva hold afroamerickému aktivizmu. S témami mu pomáha viacero známych, v niektorých prípadoch aj prekvapivých hostí. Je tu André 3000 z Outkast, Lalah Hathaway, Jazmine Sullivan, ale aj Smokey Robinson alebo nebohý Nate Dogg. Priznám sa, nečakala som, že najviac mi bude „šľapať“ skladba s Pharrellom WIlliamsom. A vynikajúco funguje aj spolupráca s Brandy, ktorú si snáď pamätáte z jej R&B hitu z 90. rokov The Boy is Mine. Skladba Jet Black znie síce ako z tohto storočia, no vďaka Brandy jej nechýba príjemný šmrnc retra. A to by sa vlastne dalo povedať o celom albume, ktorý je na hranici rokov minulých a súčasných.
Ventura vynikajúco funguje aj naživo, krátko pred jej vydaním sme sa boli presvedčiť vo viedenskom Gasometri. Anderson Paak tu vystúpil s prierezom celej svojej tvorby – a aj skladby z Ventury zapadli bez problémov. Ľudia na ne bez nadsádzky reagovali rovnako vrúcne ako na staršie a známejšie skladby – a to sa niekomu len tak nepodarí. Na druhej strane, Anderson Paak má skvelú kondíciu a do každého čísla dáva obrovské množstvo energie, väčšinu z nás by položilo po prvej piesni. Spieval, rapoval, tancoval, bubnoval, zvládal viacero činností naraz a hlavne: bola z neho cítiť obrovská radosť z vystupovania, a to aj napriek tomu, že to bola posledná zastávka jeho európskeho turné. Takýto je Paak. Ak ho sledujete na sieťach, viete. Neustále sa pohybuje, spieva, zabáva. Zažívame ho v najlepšom možnom období.
Pokiaľ ide o recenzie zo zahraničia, aj tie túto novinku od Andersona Paaka vítajú. Tešia sa, že Dr. Dre dal Paakovi väčšiu slobodu, že Paak sa opäť našiel a že Ventura nechcela byť rovnako ambicióznym projektom ako ten predchádzajúci. Vďaka tomu znie tak autenticky a prívetivo, ako to máme od Paaka radi. Nedá sa nesúhlasiť. Ventura je (a aj bude) jedným z najlepších rapových a soulových albumov roka 2019.
