V tichosti vysiel pred dvomi týždňami album dlhé roky a aj aktuálne najlepšej waleskej kapely. Je to pochopiteľné nakoľko hudobný biznis, vlastne ako takmer každý, funguje najmä na novote a sviežosti a tieto dve slová miluje aj svet reklamy. Novou ani výrazne ináč znejúcou kapelou už Manic Street Preachers nebude, sviežo znieť je však našťastie dovolené aj veteránom.
Najprv si povedzme čo na v poradí už pätnástom albume Manics nové nie je. Rozhodne schopnosť tvoriť dobré, chytľavé a zároveň vkusné piesne s typickým rukopisom. James Dean Bradfield popri speve zvláda aj nie úplne ľahké či predvídateľné riffy a akordické postupy a texty majú význam pri ktorom neprevraciate oči od pretlaku banalít. Iné je zapojenie basgitaristu Nickyho Wirea do speváckych partov a to dokonca v úlohe sólistu - napr. v titulnej aj v záverečnej skladbe albumu. Na chvíľu sa tak Manics zmenia na akýsi hybrid Manic Street Preachers, The Fall a Public Image Ltd.
Manics navarili kotlík plný pestrosti v ktorom je miesto pre optimizmus a apokalypsu zároveň. Pri kritike nevyčleňuju samých seba, revidujú či korigujú svoje staršie slogany a texty. Už pochopili, že neexistuje jeden najlepší Design For Life, už neodmietajú spoločnosť ako takú ale si vytvárajú spoločnosti vlastné, a že naďalej platí Everything Must Go.
Najzaujímavejším prekvapením je pieseň Dear Stephen. Ide vlastne o reakciu na pohľadnicu, ktorú dostal Nicky Wire od Morrisseyho potom, čo mu smutne napísal, že sa nedostal na koncert The Smiths. Manics v texte parafrázujú text skladby I Know It's Over. Morrissey spieva čosi ako “je ľahké sa smiať, je ľahké nenávidieť, ale chce to odvahu byť milý”. Vzhľadom na pomerne časté Morrisseyho vykoľajenia v posledných rokoch je milé, že mu práve túto pieseň Manics pripomenuli textom “Drahý Stephen, vráť sa k nám, verím v ľútosť a odpustenie, je ľahké nenávidieť ale chce to odvahu byť milý”.
V posledných rokoch sa vynárajú polemiky o tom, prečo v hudbe ubúda kapiel a pribúda jednotlivcov. Spomína sa ekonomická stránka, popularita žánrov, ktoré si nevyžadujú viac než jediného človeka, v hre sú aj témy ako egoizmus a posadnutosť samým sebou. Zrejme to bude z každého čosi, ale čo ak je to oveľa prozaickejšie a kapiel je menej, lebo nemajú čo povedať? Našťastie prípad Manic to ešte nie je. Posúďte sami: “Neviem za čo som, ale viem že som proti. Som chorý z toho, že sa ľudia zabíjajú, a sám sa nudím k smrti. Som chorý z naratívov, ospravedlnení, konšpirácií - pravda je smrteľná choroba”.
No nie je toto naozaj dobrý text?
