Minulý piatok bol dňom zvláštnych albumov. Horúcim kandidátom na Album týždňa sa už dlho pred vydaním javila novinka Neila Hannona alias The Divine Comedy, ale ukázalo sa, že piesne majú pre primetime trochu príliš kontemplatívny charakter, i keď Hannonovi slúži ku cti, že novinku pomerne netradične doplnil o časť koncertnú, takže ak patríte k fanúšikom, vaša radosť bude dvojnásobná. Ešte zvláštenjšia je novinka Kierana Hebdena s Williamom Tylerom. Na ploche siedmych nahrávok dosahujúcich dĺžky 40 sekúnd až 12 minút sa chlapci pohrávajú s odkazom u nás prakticky neznámej americany 80. Rokov minulého storočia a túto kombinujú s milom archaickým new age. Novinku majú aj Nation of Language, ktorú vďaka singlom už prakticky poznáme a vo svete popmusic je určite udalosťou číslo 1 tzv. Stratený album Buckingham Nicks dvojice, ktorá znamenala slávu pre Fleetwood Mac. Ich album vyšiel len raz, v roku 1973, no veľmi rýchlo bol stiahnutý z predaja, nikdy nevyšiel v reedícii a aj na streamovacích službách sa po prvý raz objavil až minulý piatok. Ani Stevie Nicks ani Lindsay Buckingham dodnes zvláštne okolnosti vydania, stiahnutia, čakania a konečnej i reedície nikdy nekomentovali.
No a napokon tu máme Nine Inch Nails, ktorý sa podobne ako Nick Cave, dokázali veľmi prirodzene z alternatívnych rockových hviezd etablovať a pohodlne usadiť v hollywoodskom svete filmovej hudby.
Filmovej a seriálovej hudbe sa venuje frontman NiN Trent Reznor so svojou hudobnou dvojičkou menom Atticus Ross už približne pätnásť rokov, no pre spoluprácu s Disney na treťom príbehu ságy Tron zvolil trochu netradične ako interpreta soundtracku svoju materskú loď - futuristicko-rockovú až industriálnu značku Nine Inch Nails. Dáva to totiž zmysel - myšlienka vzbury umelej inteligencie síce nie je nijako nová, no tvrdá elektronika s jasným rukopisom sa do atmosféry napätia medzi človekom a strojom veľmi hodí.
Korene série Tron siahajú do raných osemdesiatych rokov, kedy Jeff Bridges účinkoval snáď vo všetkých filmoch pohrávajúcich sa s myšlienkou nie tak vzdialenej dystópie a súboja človeka s časom aj umelou inteligenciou. Prvý film ozvučila originálna experimentátorka Wendy Carlos, ktorá dokázala prakticky z čohokoľvek vykúzliť nezabudnuteľný zvukový zážitok. V Tron:Legacy sa mašiniek zhostili Daft Punk a dlhoočakávanú trojku nahrali NiN.
Nakoľko každý z Tronov má svoju osobitú atmosféru, nemá veľmi zmysel pitvať prečo znejú všetky tri soundtracky tak veľmi odlišne. Zaujímavé ale je, že prakticky vo všetkých inštrumentálnych scénických číslach soundtracku, ak práve NiN necitujú samých seba, pripomínajú pomerne intenzívne filmovú hudbu Johna Carpentera, čo však vzhľadom na majstrove kvality nemá ako čomukoľvek ublížiť.
Spravidla je to tak, že do kina chodíme vďaka hercom, príbehom, žánrom. V tomto prípade sú dôvody hneď dva aj bez vyššie menovaného: máme tu osobitú filmovú sériu s odkazom siahajúcim až do roku 1982, a máme tu soundtrack, ktorý bude v kine znieť veľmi dobre. Snáď bude takým aj samotný film.
