Nostalgia je kultúrny a kognitívny fenomén. Spoločné spomienky sú to, čo drží ľudí pokope. Keď majú viacerí spoločné spomienky, tak sa potom aj ľahšie posúvame ďalej. Ale náš mozog má tendenciu idealizovať si minulosť a spraviť ju krajšou a lepšou, než v skutočnosti bola.
Myšlienka, že naša pamäť je presný odtlačok na akýsi mentálny film, je v poslednej dobe spochybňovaná rôznymi psychologickými výskumami.
Veľa našich dávnych spomienok sa mieša s rôznymi získanými dojmami a starými fotografiami. Keď si ich pozeráme, podvedome si rekonštruujeme, ako by sme sa asi tak cítili ako protagonisti na nich. A naša osobná pamäť sa nenápadne prepisuje.
Tieto mentálne procesy sa dajú aj umelo stimulovať. V jednom pokuse ukazovali subjektom šikovne dotvorené staré fotografie ich samých, ako lietajú v balóne. Pričom sa tak nikdy nestalo. Fotografie vložili medzi pôvodné originálne fotky z detstva. Subjekty sa potom rozpamätávali v sérii rozhovorov. Spočiatku si let balónom nemohli vybaviť. Ale keď sa trochu viac zamysleli, zrazu si spomenuli na rôzne detaily. Tým, že sa videli na fotke, zrazu sa ocitli vo svojich falošných spomienkach.
Nostalgia je konzervatívna. Radi si spomíname, čo už všetko nemáme, a hľadáme útočisko vo falošných spomienkach. Radi si pozrieme staré filmy, či pustíme staré albumy a zaspomíname si, aké to bolo, keď sme ich videli prvýkrát.
Na nostalgii a vracaní sa do minulosti nie je nič zlé. Len pozor na spomienkový optimizmus. Je jednoduché upnúť sa na staré časy, kedy sme boli všetci mladší, chudší, bezstarostnejší. A šťastnejší? Dobre môže byť vždy a stále. Ide o to, ako si to spravíme.
