Aj v lete roku 2013 budeme Festivalové Rádio_FM a aj v tejto sezóne pridávame malú úvahu na tému letné festivaly. Rovnako ako typy návštevníkov (Frikulíni, Hovädá, Hudobní fanúšikovia, Kempingoví čudáci a Organizátori), aj prístup festivalov k dramaturgii sa dá rozdeliť do niekoľkých kategórií.
Súdok čalamády
Máte veľký balík peňazí od sponzorov, pre ktorých je reklama a vhodná forma zviditeľnenia u návštevníkov festivalu priam alfou a omegou ich podnikania – Výskumný ústav jadrovej energetiky nech je toho žiarivým príkladom (áno, použil som iróniu).
Zároveň sa vôbec, ale skutočne vôbec nevyznáte v hudbe, o nejakom cite pre dramaturgiu ani nehovoriac, takže popri záslužných, priam historických organizátorských počinoch (Soulfly, Slayer, Iron Maiden) pripravíte na svojom festivale vystúpenia interpretov a účinkujúcich, pri ktorých si každý súdny človek dodriape tvár pri epických facepalmoch.
Keď sa už zdalo, že koncert Desmodu pred Slayer sa nedá prekonať, vytiahlo sa tento rok eso z rukáva – Maxim Turbulenc.
Jediným šťastím čalamádových organizátorov je, že slovenskí fanúšikovia si svoju agresivitu vybúria na internetových fórach. Na mieste činu nikdy nikoho nevykážu z pódia plastovými pohármi (ako je pomerne bežná, krutá prax v zahraničí) a napokon vždy pokojne kývajú hlavami do rytmu(sa).
Úžitková keramika
Z roka na rok našťastie prevládajúca forma dramaturgie slovenských festivalov. Organizátori samotní sa buď vyznajú v hudbe, alebo zostavovanie súpisky konzultujú s profesionálmi. Občas sa samozrejme vyskytnú drobné prešľapy či ústupky väčšinovému vkusu v štýle „mne sa tá kapela síce vôbec nepáči, ale príde na ňu určite veľa ľudí“, výsledný efekt je však dostatočne zaujímavý a festival má svoju vlastnú tvár a nezameniteľnú atmosféru.
Otrieskané staré hrnce
Určite poznáte tie putovné letné festivalčeky plné rotujúcich, hnijúcich domácich kapiel, ktoré už každý stokrát videl a ešte minimálne stokrát uvidí. O hudbu či nebodaj nejakú dramaturgiu vlastne ani nejde. Stačí nájsť vhodnú vodnú nádrž, priestor pre pódium a improvizované stanové mestečko. Niekoľko stoviek nenáročných, väčšinou vidieckych divákov si cestu na takéto podujatie nájde. Problém nastáva, ak sa po roku snažíte osloviť serióznych reklamných partnerov, ktorí si celkom dobre pamätajú tú sodomu-gomoru, ktorú na vašom festivale na vlastné oči zažili. Nie každý chce totiž svoje meno a logo spájať s dvojtisícovou masou podguráženej prázdninujúcej mládeže.
Šálka Juraja Jakubiska
Bolek Polívka spomínal v jednej svojej knihe na nakrúcanie legendárneho filmu „Sedím na konári a je mi dobre“. Režisér Juraj Jakubisko je absolútny detailista. Nad každým záberom dokázal premýšľať desiatky minút, každý hrnček či šálku viackrát otáčal tak, aby boli v zábere kamery čo najzaujímavejšie, hoci si to v konečnom dôsledku máloktorý filmový divák vôbec uvedomí. Aj takto sa dá zostavovať dramaturgia festivalu.
Michal Kaščák počúval v pondelok večer Rádio_FM, zaujali ho bratislavskí Symbiosis, ktorí hrali naživo v našom štúdiu. V tej istý týždeň v piatok si našiel na čas na koncert v Randale, aby sa presvedčil, či je kapela naozaj taká dobrá, ako sa mu zdalo z rádia. Bola. A tak brázda, ktorú minulý rok vyorali ČAD ako posledná kapela festivalu vo veľkom stane Európa, bude tento rok na Pohode zaplnená djentovými modernistami okolo speváka Shortyho.
Nech už ako návštevníci uprednostňujete ktorýkoľvek prístup k tvorbe festivalu, napokon je aj tak dôležité, aby ste sa dobre zabavili. Aj na čalamádovom festivale sa určite dajú zažiť emócie podobné tým, ktoré vám pripraví vycibrená „jakubiskovská“ dramaturgia. O tom je leto, o tom sú koncerty pod holým nebom.
